Agnesa Ferienčíková– čembalistka a pedagogička


V júlovom pokračovaní našich rozhovorov s hudobníkmi na naše otázky odpovedala čembalistka a pedagogička Agnesa Ferienčíková.

Tvoj otec Ernest Zahovay bol hudobný skladateľ a muzikant, do akej miery Ťa to ovplyvnilo pri rozhodovaní o Tvojej budúcnosti?
Dá sa povedať, že veľmi. Odkedy sa vnímam na tomto svete, počúvala som otcovu hru na klavír, počúvali sme tanečné piesne na platniach a neskôr si robili výber – na čo máme chuť. S mamou sme si „objednávali“ piesne a chodila som do záhradnej reštaurácie, kde otec hrával so svojou kapelou.

V akom veku si sa rozhodla pre hudobnú dráhu Ty? Bolo čembalo Tvojím prvým hudobným nástrojom?
V ranom detstve som chcela byť tanečnicou, fascinoval ma tanec. Neskôr som chcela byť speváčkou populárnej hudby, napokon jazzovou klaviristkou. To posledné mi nevyšlo kvôli vtedajšiemu spoločenskému postu jazzových klaviristov. Ako žena, pôsobiaca v lokáloch?? Bol to nonsens (vtedy ešte nikto netušil o Diane Krall a podobných dámach v tomto žánri). Čembalo ma oslovilo až v neskoršom veku, keď už moje dve deti boli na svete, vďaka u nás hosťujúcemu Pascalovi Dubreuilovi, vynikajúcemu čembalistovi. V hre bassa continua som objavila voľnosť hry – čiže istý druh improvizácie (a sme pri jazze).

Práve u francúzskeho pedagóga Pascala Dubreuila si strávila dva roky, ako na to spomínaš?
Presnejšie povedané, boli to dve niekoľkomesačné stáže. Nuž bola to poriadna „infúzia“. Po prvýkrát v živote mi bol umožnený výber nástroja pre tú-ktorú hudbu, čo som spočiatku ani nechápala. Hlavne rozdiely medzi talianskym a francúzskym typom čembál je obrovský. Takýto druh luxusu ma pravdepodobne už ani nestretne.

S akými súbormi, príp. hudobníkmi si účinkovala po návrate z Francúzska?
Bol to gambista Peter Krivda, s ktorým som absolvovala svoju prvú stáž, Martina Lesná (dnes Bernášková), Peter Zajíček, Petra Noskaiová, Helga Bachová, dirigent Andrew Parrott, John Toll, Olivier Schneebeli a pod.

Zrejme najviac koncertov si absolvovala so súborom starej hudby Musica aeterna. Ako a kedy k tejto spolupráci prišlo? Chodila si aj do Domu Albrechtovcov?
Áno, je to pravda, okrem komorných zoskupení bola Musica aeterna pre mňa ťažisková. Bola to úžasná možnosť praxovať moje nové znalosti.
Dom Albrechtovcov som už „nestihla“ v období zrodu Musicy Aeterny, ale bola som tam zopárkrát počas môjho štúdia v Brne. Čo si najviac pamätám bolo CD s Bachovými Matúšovými pašiami za sledovania faksimile partitúry, v ktorej pán Albrecht ukázal na úžasnú stranu, kde zápisy jednotlivých hlasov tvorili kríž!!!

S veľkým prekvapením sme Ťa uvideli na pódiu ako členku znovuobnovenej, pôvodne novozámockej artrockovej kapely GATTCH.
Aj keď je to paradox, do skupiny GATTCH som sa dostala vďaka Bachovmu čembalovému koncertu d-mol, ktorý mala kapela v repertoári (samozrejme v spracovanej verzii). Oslovil ma Tomáš Rédey – pôvodný člen kapely, ktorý „v mojich službách“ nahrával profilový album môjho otca (Ešte jedno tango) v Rozhlase. Ostatné skladby mi taktiež nerobilo problém doštudovať vďaka napočúvanej tanečnej hudbe skrze hru môjho otca. Kapela GATTCH dostala ponuku vystupovať na prehliadke „Legendy československého bigbítu“ na Zelenej vode v roku 2009.

Na ktorý zo všetkých Tvojich koncertov spomínaš najradšej?
Najkrajšie koncerty….hm…určite medzi ne patria koncerty vo Francúzsku počas stáže, zážitok z hry bassa continua v Monteverdiho opere Orpheus a Euridika, potom spolupráca s nebohým Johnom Tollom v Purcellovej Dido a Aeneas na Bratislavskom hrade (obaja sme hrali continua na dvoch nástrojoch). Z komorných zážitkov sem patria koncerty s Petrom Zajíčkom, Michalom Sťahelom, Tomášom Kardošom a Milošom Valentom. Je veľmi dôležité, s kým človek hrá, a to myslím osobnostne, nielen po muzikálnej stránke. Ak ste s niekým v úplnej zhode a vaše myslenie sa zjednotí, dá vám to pokoj na duši a tvorba má velikánsky priestor. Výsledok je fantastický…

Bývaš v dome, ktorého steny si pamätajú hru hudobného skladateľa a profesora Heinricha Kleina, a tiež klavírneho virtuóza Ernsta von Dohnányiho, ktorý sa v ňom aj narodil. Pokračujete v tradícii domáceho muzicírovania aj vo vašom byte?
Samozrejme že áno. Okrem toho, že doma hrávam na klavíri ako môj otec hrával, sa pridal môj syn František ako huslista a aj dcéra, ktorá je tanečnica. V terajších dobách sa často u mňa skúša a to aj vo väčšom počte, napr. do našej obývačky sa zmestí aj Musica aeterna, Cuore barocco, Sinfonietta Bratislava a podobne.

Čo hovoríš na iniciatívu osadiť na dom na Klariskej 10 pamätnú tabuľu pripomínajúcu narodenie Ernsta von Dohnányiho?
Som absolútne za. Má to tam svoje miesto rovnako ako pamätné tabule Hummela, Mozarta, Haydna, Liszta, Bartóka a podobne.

Za rozhovor ďakujú Dušan a Zuzana Godárovci

Bratislava
Tourist Board

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Zásady ochrany osobných údajov

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close