Martin Ruman – hráč na violu

Pre októbrový rozhovor sme oslovili člena Slovenskej filharmónie, prvého hráča vo violovej skupine a vedúceho skupiny; z tejto jeho charakteristiky je jasné, že našu ponuku na rozhovor prijal Martin RUMAN.

Keď sme kedysi dávno s našimi rozhovormi pre stránku Bratislava Goes Classical začínali (týmto začíname druhú desiatku), mali sme v úmysle sa pýtať na rôzne perličky, a otázky o hudobných začiatkoch v nich neboli. Zistili sme ale, že práve to je téma zaujímavá a podstatná, takže už sa súčasťou rozhovorov stali. Aj Teba by sme sa na úvod opýtali, kedy si začal s violou a či to bol hneď Tvoj prvý nástroj… a či to bola od začiatku láska na celý život.
Moja cesta k viole bola takpovediac kľukatá. Od malička som podobne ako obaja moji súrodenci chodil na ZUŠ. Mojím prvým nástrojom boli husle, ale priznám sa, vôbec ma to nebavilo a cvičeniu som nevenoval žiadny čas. Našťastie som sa už v nejakých ôsmich rokoch dostal do detského folklórneho súboru Malý Vtáčnik. Folklór sa pre mňa stal všetkým. Ako to už v takýchto kapelách býva, postupne som sa naučil hrať „kontry“, druhé husle, na kontrabase a neskôr sa mi do ruky dostala viola. V posledných ročníkoch gymnázia som zistil vďaka sláčikovému kvartetu Jána Strmenského, že existuje aj iná hudba ako folklór. Rozhodol som sa preto klasickú hudbu študovať a po maturite som išiel na Konzervatórium v Bratislave. Povedal by som, že až vtedy som sa začal systematicky venovať klasickej hudbe. Violu som odvtedy už neopustil.

Často sa stretávame s prípadmi, že hráči hrávajú striedavo aj na husle, aj na violu (Milan Paľa, Peter Biely, Blanka Pavlovičová…). Teba sme ešte hrať na husle nezažili. Si špecializovaný výlučne na violu, alebo si sem tam dáš aj husle?
Hrám len na violu. Občas sa stanú prípady, keď som nútený hrať aj na husliach, ako napríklad tento rok v Straussovej Elektre, ale priznám sa, že husle ma vôbec nelákajú. Sú malé, zvuk vysoký a málo farebný. Tendencia, že huslisti hrajú na viole funguje prakticky len jedným smerom. Dôvod je asi nedostatok kvalitných violistov.

Foto MartinRuman.sk

Zaujímavé je, že doteraz sme ešte nikomu nepoložili ani otázku, koľko hodín denne cvičí. Spomíname to preto, lebo teraz sa ju položiť chystáme… Líši sa to veľmi v bežnom týždni a v týždni pred koncertom?
Dĺžka môjho cvičenia záleží od toho, koľko mám času. Najviac som samozrejme cvičil na škole. Potom je to už komplikovanejšie, lebo orchester zaberie veľa času a energie. Zvyšný čas potom treba rozdeliť medzi orchestrálny, komorný a sólový repertoár, samozrejme, že aj medzi rodinu a priateľov. Málokedy sa mi stane, že mám za týždeň len jeden koncert, takže príprava prebieha postupne. Dnes napríklad cvičím skladby, ktoré budem hrať o pol roka, ale veci ktoré budem skúšať o tri dni, začnem cvičiť až zajtra. Sú diela, ktoré potrebujú viac času ako iné, plánovanie cvičenia je teda veľmi dôležité. Ak však chcete počuť konkrétne číslo, už veľmi dávno sa mi, žiaľ, nepodarilo cvičiť dlhšie ako tri-štyri hodiny.

Hovorí sa, že kto chce založiť sláčikové kvarteto, musí ako prvého „zohnať“ hráča na violu, kvalitných hráčov na tento nástroj nie je veľa. Dostávaš takého ponuky často?  
Áno. Takýchto ponúk je veľa, ale ľudia to málokedy myslia skutočne vážne. Keď si uvedomia, koľko práce je mať stabilný komorný súbor, tak si to väčšinou rozmyslia. Jedna moja kamarátka raz trefne poznamenala, že je veľký rozdiel medzi sláčikovým kvartetom (v pravom zmysle slova) a komorným ansámblom. Stabilné sláčikové kvarteto musí naozaj veľa skúšať. V ideálnom prípadne rovnako pravidelne ako skúšame my vo Filharmónii. Tri-štyri hodiny denne, celý život. Je potrebné postupne vytvárať repertoár a zvykať si na seba. Ansámbel sú hráči, ktorí sa stretnú, majú niekoľko skúšok a potom zahrajú koncert. Oba tieto spôsoby interpretácie majú svoje čaro. Ansámble majú svoju energiu, napätie a originalitu, stabilné zoskupenia majú svoju precíznosť, kompaktnosť. Ja osobne by som nedokázal robiť len jediné komorné zoskupenie celý život. Obdivujem ľudí, ktorí to dokážu.

My sme sa o Tebe dozvedeli, že si členom Gustav Klimt Quartet Wien. Na čo sa v repertoári zameriavate prednostne a existuje možnosť, že by ste niekedy vystúpili aj v Bratislave? (Nemusí to byť priamo Slovenská filharmónia, takého komorné koncerty často organizuje napríklad Rakúske kultúrne fórum). Budúci rok bude  100. výročie úmrtia Gustava Klimta, chystáte nejaké špeciálne podujatia?
Gustav Klimt Quartet Wien je mladé začínajúce teleso, v ktorom spolupracujem so špičkovými hudobníkmi. Hranie s týmito ľuďmi mi prináša skutočné uspokojenie a obrovskú školu. V repertoári sa zameriavame hlavne na „viedenských“ skladateľov – Haydn, Mozart, Beethoven, Brahms. Budúci rok chystáme koncerty pri príležitosti spomínaného výročia. Bol by som rád, keby sme zahrali aj v Bratislave. Uvidíme, či sa to podarí.

V pomerne mladom veku si sa stal prvým hráčom skupiny viol Slovenskej filharmónie. Ako jej člen si mal možnosť spolupracovať s mnohými renomovanými dirigentami a sólistami. Na ktorého spomínaš najradšej, prípadne aké to je preorientovávať sa každý týždeň na iného dirigenta?
Preorientovať sa na iného dirigenta nie je až taký problém. Každý orchester má svoj spôsob hrania, ale aj isté limity. Dirigent s tým za jeden týždeň, ktorý tu pobudne, toľko neurobí. Sú samozrejme dirigenti, s ktorými spolupracujem radšej ako s inými. Z dirigentov, ktorí chodia k nám, sú určite moji najobľúbenejší Steinberg, Pehlivanian, Raiskin (ktorý sám je vynikajúci violista) a samozrejme naši šéfdirigenti (bývalý a súčasný) Emmanuel Villaume a James Judd. Môj najkrajší doterajší zážitok z orchestrálneho koncertu však nie je zo Slovenskej filharmónie. Boli to dva koncerty v Taliansku s Riccardom Mutim, na ktorých zaznelo Verdiho Requiem. V orchestri sme boli len dvaja Slováci, ja a Vladimír Paulen, ako bývalí členovia mládežníckeho orchestra CEI. Dychári boli profesionáli, väčšinou z Chicaga, Londýna alebo La Scaly.

Festival Konvergencie 2017, foto: Martina Šimkovičová

Často sa zúčastňuješ na rôznych súťažiach, pred rokmi si ich aj zopár vyhral. Ako príprava na takúto súťaž vyzerá, aká býva konkurencia a čo Ti to dáva pre Tvoje profesionálne pôsobenie?
Súťaže sú pre každého profesionálneho hudobníka dôležité. Nie až tak kvôli výsledku, ale kvôli skúsenosti na pódiu a hlavne ako motivácia k štúdiu nového repertoáru. Príprava na súťaž vyzerá trochu inak ako príprava na bežný koncert. Poroty počúvajú pozornejšie ako bežní poslucháči, neprišli totiž počúvať hudbu, ale hodnotiť interpreta. Nehodnotia celok, ako povedzme hudobní kritici, ale sústredia sa najmä na technickú zručnosť (patrí tam samozrejme aj muzikalita), keďže sú to vždy veľkí odborníci v hre na daný nástroj. Dielo musí byť naštudované čo najlepšie, presne podľa notového materiálu. Konkurencia býva na súťažiach veľká. Samozrejme sa to mení podľa konkrétnej súťaže. My violisti, žiaľ, súťaží veľa nemáme, takže na tú jednu v Európe, ktorá býva pravidelne (Brahmsova súťaž v Rakúsku) sa zletia violisti z celého sveta. Potom je konkurencia obrovská, hlavne v posledných rokoch.

Na Tvojej stránke (www.martinruman.sk) máš v repertoári uvedených veľa zaujímavých kompozícií (rozdelených do oblastí recitály, komorná hudba, orchestrálna hudba), náhodne vyberáme napríklad C. D. von Dittersdorfa, C. Stamitza, J. K. Vaňhala, I. Stravinského či W. A. Mozarta alebo L. van Beethovena. Všetky tie diela si už predviedol verejne?
Všetky diela na mojej webovej stránke, až na jednu výnimku, som predviedol verejne. Väčšinu z nich ešte počas štúdia na konzervatóriu alebo potom v poslednom období. Na moje veľké šťastie som na oboch konzervatóriách natrafil na pedagógov, ktorí vyžadovali veľké množstvo repertoáru a podporovali nás v organizovaní koncertov. V posledných rokoch sa mi zas podarilo začať viac koncertovať aj sólovo, takže postupne uvádzam nové diela. Vždy sa snažím hrať niečo nové. Napríklad spomínaný C. D. von Dittersdorf zaznel v apríli tohto roku vo Veľkom Bieli s Jánom Krigovským, duo L. van Beethovena tento rok dokonca trikrát s Lukášom Polákom. Veľké violové koncerty som uviedol zatiaľ len s klavírom, snáď sa mi raz podarí zahrať si ich aj s orchestrom.

Zaujímavé je, že medzi skladateľmi je iba jeden slovenský, Anton Jaro. Určite má skladby pre violu viacero iných slovenských skladateľov (Ľudovít Rajter, Jevgenij Iršai…) Neplánuješ trochu repertoár „poslovenčiť“?
Repertoár stále rozširujem. Momentálne študujem zo slovenských diel dve sonáty od Ľuboša Bernátha, ktoré by som budúci rok rád uviedol s klaviristkou Alenou Hučkovou. Od J. Iršaia mám pripravené dve skladby, ktoré som ešte nemal možnosť zaradiť do programu, takisto sa chystám na violovú tvorbu Petra Breinera.

V posledných rokoch si sa z rôznych dôvodov stal vlastne prvým violistom festivalu Konvergencie, čo Ti umožnilo vystúpiť s hudobníkmi svetového mena; ako sa Ti hralo napríklad s Danielom Rowlandom, ktorého vo februári privítame v Bratislave znovu, či s Isabelle van Keulen, prípadne ďalšími?
Konvergencie sú medzi festivalmi v Bratislave výnimočným sviatkom hudby. Nielen preto, že sa Jožkovi Luptákovi podarí vždy dotiahnuť svetové mená, ale práve tou priateľskou a rodinnou atmosférou, ktorá vytvára puto medzi zahraničnými interpretmi, domácimi interpretmi a aj poslucháčmi, ktorí sú tak trochu vtiahnutí do deja koncertu. Na iné festivaly príde aj viac svetových umelcov, no títo zahrajú svoj repertoár, sadnú na lietadlo a idú hrať iný program niekam inam. Ostane tu po nich krásny koncert, dobrá nahrávka, ale nič viac. Žiadna osobná skúsenosť. Konvergencie fungujú ako veľká rodina, ktorej súčasťou sú aj diváci. Pomyselná čiara medzi divákmi a interpretmi je veľmi tenká a to je dobre. Ak mám menovať konkrétnych interpretov, spolupráca s Isabelle van Keulen bola skutočne príjemná a dúfam, že si s ňou ešte zahrám. Musím však zdôrazniť, že obrovská osobnosť svetového mena, ktorou je nepochybne Igor Karško, a s ktorým spolupráca je pre mňa obrovským zážitkom, prichádza na Slovensko tiež ako cudzinec. Keby nebolo Jozefa, tak by sme ho možno v Bratislave ani nepoznali. Niekedy mi je až ľúto, že sa tu v Bratislave tak macošsky správame.

Foto: Dušan Godár

V rámci posledného ročníka festivalu Konvergencie si sa ako lektor zúčastnil na komorných kurzoch festivalu v Nitre, pôsobíš ako lektor aj v Slovenskom mládežníckom orchestri. Ako sa Ti s mladými hudobníkmi pracuje a sú medzi nimi výraznejšie talenty?
S mladými hudobníkmi sa mi spolupracuje dobre. Sú mladí, nie sú ešte pokazení „kšeftovými“ partiami a chcú robiť hudbu. To je to najdôležitejšie. Na Slovensku máme dosť talentov, problém je, že im často chýbajú informácie. Chýbajú im skúsenosti s viacerými pedagógmi, ktoré by mohli získať napr. na interpretačných kurzoch v zahraničí (a tým nemyslím Viedeň). Takto sa ľahko dostanú ešte počas školy do partií, ktoré hrajú na všetkých možných kšeftoch a postupne si zvyknú, že je to dosť. A to je chyba. V tomto naozaj oceňujem aktivity Hudobného centra a Konvergencií a ich snahu o to, aby mladí videli, že sa dá pracovať aj inak. Nebudem menovať nikoho konkrétneho, ale verím, že je šanca, aby na Slovensku vyrástla nová, šikovná generácia hudobníkov.

Rozhovoru s Martinom Rumanom sa tešia a veľmi pekne zaň ďakujú Zuzana a Dušan Godárovci

Bratislava
Tourist Board

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Zásady ochrany osobných údajov

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close