Miriam Rodriguez Brüllová – prvá dáma slovenskej gitary

Pri predstavovaní našej novembrovej hudobnej hostky si požičiame jej charakteristiku z článku v časopise Populár: Mladá, pekná, sympatická, milá a veľmi príjemná, skromná a k tomu ešte aj úspešná, medzinárodne uznávaná umelkyňa. Tak možno niekoľkými prívlastkami vystihnúť osobnosť gitarového sveta, slovenskú gitarovú virtuózku a pedagogičku Miriam Rodriguez Brüllovú. Položili sme jej niekoľko otázok:

Prečo práve gitara? Aké boli Tvoje hudobné začiatky?
Ja si to už veľmi nepamätám, ale rodičia hovoria, že sa mi páčil istý populárny spevák, ktorý hral aj na gitare. A tak som si už v predškolskom veku gitaru vydrankala. Kúpila mi ju stará mama. Vtedy sa však na ZUŠ začínalo s gitarou až v tretej triede základnej školy. Prijímaciu komisiu som síce dlho presviedčala, že ja chcem na gitare hrať už teraz, ale neuspela som. Najprv som začala so spevom a v tretej triede som si pribrala gitaru. Mala som šťastie na skvelú pani učiteľku Marcelu Kukumbergovú, ktorá dodnes sleduje moju kariéru a chodí na moje koncerty.

Absolvovala si štúdium doma, v zahraničí i množstvo majstrovských kurzov. Čo Ťa najväčšmi posunulo v kariére?
Určite to bolo stretnutie so špičkovým svetovým gitaristom a pedagógom Alvarom Pierrim. Keď ma počul hrať na majstrovských kurzoch v Bratislave, pozval ma na intenzívne dvojtýždňové majstrovské kurzy na salzburskú univerzitu Mozarteum, ktoré viedol. Po nich sa ma opýtal, či by som sa nechcela stať jeho študentkou. To bolo splnenie môjho sna. Štúdium v kanadskom Montreale nebolo ľahké, s francúzštinou s „quebeckým“ prízvukom som si musela poradiť veľmi rýchlo. Alvaro mal mimoriadne nároky, je veľký detailista, navyše som si zvykala na úplne iný prístup k študovaniu skladieb. Kládol veľký dôraz na štýlovú interpretáciu, s čím sa spájalo aj štúdium literatúry či počúvanie najmä „negitarovej hudby“. Neskôr som u neho absolvovala aj postgraduálne štúdium na viedenskej univerzite, kde som potom niekoľko rokov pôsobila ako jeho asistentka.

Máš radšej repertoár klasický, latinskoamerický či flamenco?
Hrávam klasický repertoár, aj keď folklórna hudba Latinskej Ameriky či južného Španielska zásadne ovplyvnila tvorbu mnohých skladateľov, ktorí komponovali pre gitaru. Ja takéto skladby, či už sólové, alebo komorné, veľmi rada hrávam a zároveň sú atraktívne aj pre publikum.

Hoci na ZUŠ si študovala aj spev, zatiaľ sme Ťa ešte spievať nepočuli. Máme šancu?
Občas sa stáva, že zaspievam. Naposledy to bolo v Peru.  Na záverečnom koncerte gitarového festivalu som zaspievala peruánsky valčík, čo publikum prijalo s nadšením. Organizátor zavtipkoval, že ma veľmi rád opäť pozve na festival, ale len ak budem aj spievať. Ale to by ste mali ďaleko. V Bratislave som spievala tento rok na slávnostnom odovzdávaní cien Spravodliví medzi národmi Izraelským veľvyslanectvom a najbližšie budem spievať v nádhernej synagóge v Györi. Takže šanca tu je.

My sme Ťa videli na siedmich koncertoch (určite by ich bolo viac, ak by vzájomne nekolidovali) a vždy s iným spoluhráčom (Juraj Tomka, Petr Nouzovský, Roman Patkoló, Eva Hornyáková, Ivica Gabrišová), z čoho je jasné, že gitara je nástroj, ktorý súzvučí s mnohými inými nástrojmi. Máš v plánoch do budúcnosti spoluprácu aj s hráčmi na iných nástrojoch?
Komorná hra je mojou srdcovou záležitosťou. Spoločnosť na pódiu je pre mňa mimoriadne obohacujúca, najmä ak sú mojimi partnermi vynikajúci hudobníci, akými sú všetci menovaní, ale aj ďalší, ktorých nemôžem nespomenúť – Pavol Remenár, Dalibor Karvay, Mária Hanyová či Sándor Jávorkai. Nebránim sa kombinácii gitary s nijakými nástrojmi. Naposledy ma potešila spolupráca so svetovým hornistom Radkom Baborákom a veľmi som si vychutnala hru s džezovým triom NBS. Komorná hra mi otvára cestu k inému, nielen výlučne gitarovému repertoáru a priviedla ma aj k upravovaniu klavírnych či orchestrálnych partov pre gitaru, čo je neraz veľká výzva a zároveň škola. Komornej hre vďačím za veľkú rozmanitosť repertoáru. Ako sólová hráčka by som sotva mohla interpretovať diela Čajkovského, Ravela, Bartóka či Rossiniho.

Máš v repertoári aj skladby slovenských autorov? Prípadne venoval niektorý zo súčasných slovenských skladateľov skladbu priamo Tebe?
Mám v repertoári aj skladby slovenských autorov, napríklad nádhernú Sonatínu pre flautu a gitaru od Alexandra Moyzesa či sólové i komorné skladby mne veľmi blízkeho Dušana Martinčeka. Práve on venoval mne a flautistke Ivici Gabrišovej pôvabný a vtipný Charleston. Vďaka koncertu v Štokholme som sa zoznámila s Pavlom Šimaiom, ktorý sa ako jeden z mála súčasných slovenských skladateľov venuje kompozícii pre gitaru. Jeho Dance Song i Fiesta ma očarili. Ešte spomeniem „polovičnú“ Slovenku Sylviu Bodorovú, ktorej Concierto de estío som na Slovensku premiérovala so žilinským ŠKO. Publikum dielo tejto bývalej študentky žilinského konzervatória, ktorá bola osobne prítomná na koncerte, odmenilo nadšeným potleskom.

Foto: Julian Veverica

Pri rozhovore s gitaristkou nemôžeme nespomenúť bratislavského rodáka a jedného z najlepších európskych gitaristov prvej polovice 19. storočia Josepha Kaspara Mertza. Aký je Tvoj vzťah k jeho hudbe a ktoré z jeho diel máš v repertoári?
Skladby J. K. Mertza pravidelne zaraďujem do programu svojich recitálov. Gitara sa v nich prejavuje v celej svojej kráse, sú to mimoriadne poetické, melodické, šarmantné, ale i vtipné diela. Najradšej hrávam skladby zo zbierky Barden-Klänge, sú to také „naše“ Lieder ohne Worte, či Mertzovu úpravu šiestich Schubertových piesní.

Keď sme spomenuli J. K. Mertza, už 42 rokov existuje v Bratislave gitarový festival, ktorý nesie jeho názov. O niečo kratšie, od roku 2005, je tu aj druhý festival – Bratislavská komorná gitara – ktorého zakladateľom a umeleckým riaditeľom si práve Ty; v týchto dňoch prebieha ďalší jeho ročník. Čo Ťa k založeniu festivalu viedlo a naplnila skutočnosť Tvoje predstavy?
Odpoveď na túto otázku je už vlastne obsiahnutá v mojom vyznaní lásky ku komornej hre. Každý z doterajších ročníkov k nám priviedol vynikajúcich umelcov a bol zdrojom výnimočných zážitkov. Okrem množstva rozličných ansámblov klasickej hudby hostil náš festival špičkové džezové formácie, zaznela na ňom argentínska, brazílska hudba i flamenco v spojení so symfonickým orchestrom. Zvlášť by som chcela vyzdvihnúť nezabudnuteľný prvý verejný koncert portugalského fada na Slovensku. Môžem teda smelo povedať, že festival vrchovato naplnil moje očakávania.

V životopise uvádzaš, že si niekoľkokrát uviedla gitarové koncerty s veľkými orchestrami a koncertovala si vo veľkých sálach. Na ktoré si najradšej spomínaš a prečo?
Sólový koncert s orchestrom je pre mňa vždy sviatkom. V gitarovom koncertantnom  repertoári absentujú mená najväčších skladateľských velikánov hudobnej histórie, ktorých slávne koncerty lákajú publikum do sál. Orchestre nemajú bežne v repertoári gitarové koncerty, azda s výnimkou Concierta de Aranjuez od Joaquína Rodriga, a tak je pre nás gitaristov o to ťažšie dostať sa do filharmonických sezónnych programov. Tým väčšmi si cením, keď takáto ponuka príde. Rada spomínam na koncert s Orchestra Fondazione Arena di Verona – bola som prvou gitarovou sólistkou v storočnej histórii tohto orchestra. Hrala som s ním už spomínaný Koncert z Aranjuezu. Keď doznela najslávnejšia druhá časť, srdečné talianske publikum začalo spontánne tlieskať. Keď sa pridal i dirigent a gratuloval mi, chvíľu som sa obávala, či nezabudol na tretiu časť. Výnimočná bola pre mňa spolupráca s Bogotským filharmonickým orchestrom, vedeným slávnou peruánskou dirigentkou Carmen Moral, ktorá tak detailne pracovala s orchestrom ako málokto. Veľký pôžitok vždy prináša spojenie kvalitného orchestra so skvelým dirigentom, ako to bolo nepochybne v prípade Jeruzalemského symfonického orchestra s Pawlom Przytockim, Brandenburského štátneho orchestra s Kevinom Griffithsom či Soulskej filharmónie, ktorú dirigoval Jeong Wol Tae.

Ty si prvý slovenský interpret, ktorého sme videli využívať pri hre tablet namiesto papierových nôt. Ako sa Ti z tabletu hrá a nebojíš sa nejakej „technickej“ poruchy? Ako by si sa v takom prípade zachovala?
Tablet som začala používať z praktických dôvodov. Napríklad prvá časť Schubertovej Sonáty „Arpeggione“, ktorú s obľubou hrávame s violončelistom Petrom Nouzovským, má 13 strán a iba jednu príležitosť na otočenie. Na rozdiel od klaviristov, my gitaristi si nevieme jednou rukou otáčať noty a druhou hrať. A tak otáčam pomocou pedála nohou. Takisto mi tablet mimoriadne pomáha na koncertoch s maďarským huslistom Sándorom Jávorkaiom. On rád mení dohodnutý program koncertu spontánne priamo na pódiu, prípadne hrá publiku na želanie. A tak mám v tablete všetky noty pre husle a gitaru, dokonca aj také, ktoré sme nikdy spolu nehrali. Akurát v Maďarsku na koncerte sa nám stalo, že si publikum vyžiadalo Kreislerov Schön Rosmarin. Našťastie bol v tablete… Technická porucha sa mi ešte neprihodila, skôr v minulosti „nehody“ s papierovými notami. Najmä na open air koncertoch tablet neodfúkne, navyše vždy dobre vidím na noty, aj keby vypadla elektrina v sále, tablet mi bude svietiť ďalej.

Hráš na nástroji od nemeckého majstra Gernota Wagnera; koľko gitár vlastníš a na akú hudbu ich pri hre používaš?
Mám štyri kvalitné nástroje. Gitara od Gernota Wagnera je výnimočný nástroj a na nej hrávam najčastejšie. Na koncerte a majstrovských kurzoch, ktoré som viedla v Pretórii, sa mi natoľko zapáčili nástroje tamojšieho výrobcu gitár Hansa van den Berga, že som si uňho hneď jednu objednala. Ešte vlastním krásnu gitaru od Rakúšana Berndta Holzgrubera. Okrem týchto troch klasických šesťstrunových gitár mám i osemstrunovú od skvelého Petra Matouška. Na tejto si momentálne zvykám hrať a plánujem ju využiť najmä pri transkripciách v komornej hre či pri interpretácii barokových, pôvodne lutnových skladieb.

Predposledná otázka sa týka Tvojej pedagogickej práce s mladými. Pedagogicky pôsobíš na Cirkevnom konzervatóriu a pred dvoma rokmi si založila Medzinárodnú súťaž detí a mládeže L. Luthier Contest. O gitaru je určite veľký záujem, to vieme z čias našej mladosti; je však medzi mladými aj veľa výrazných talentov?
Záujem o hru na gitare na Slovensku je tradične veľký, to sa však nedá povedať o záujme o seriózne štúdium na umeleckej škole. To je jednou z príčin, prečo sa na tieto školy dostávajú aj adepti, ktorí by v minulosti neboli uspeli. Výskyt talentov v rozličných obdobiach je, myslím, približne rovnaký. Rozdielny je prístup k nim a postoj ich samých k rozvíjaniu svojho nadania. Na druhej strane mladí ľudia s výrazným hudobným talentom sú zvyčajne úspešní aj v iných oblastiach a v dnešnej dobe, ktorá veľmi nepraje kultúre, si často zvolia výnosnejšie povolanie a hudbe sa venujú len ako koníčku.

Naša posledná otázka býva „nehudobná“. V niektorých z posledných rozhovoroch nám to nevyšlo, ale u Teba ju nevynecháme, keďže si matkou dvoch úžasných dcér Laury a Sary. Vieme, že sú veľmi aktívne, či už v športe, tanci, alebo v hudbe (zobcová flauta, violončelo). Skús predpovedať, čo nakoniec u nich zvíťazí?
Čo sa týka športu, u nich ide skôr o prirodzenú túžbu všetko si vyskúšať, než o vážny záujem o určitú športovú disciplínu. Pokiaľ ide o pohyb, tri hodiny tanca do týždňa im bohato stačia. Obe sú hudobne nadané a ja ich záujem o hudbu podporujem už aj preto, lebo je nespochybniteľne dokázané, že aktívne „muzicírovanie“ má blahodarný vplyv na rozvoj dieťaťa. Či sa však raz budú hudbe venovať profesionálne, alebo len amatérsky, to naozaj neviem teraz predpovedať.

Za pekný rozhovor gitaristke Miriam Rodriguez Brüllovej ďakujú Zuzana a Dušan Godárovci.

Bratislava
Tourist Board

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Zásady ochrany osobných údajov

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close