Nikolaj Nikitin – všestranný hudobník

V našom augustovom pokračovaní rozhovorov s hudobníkmi o hudbe sme oslovili hráča, ktorý je skôr jazzmanom, ako klasickým hudobníkom, napriek tomu má mnohé aktivity aj v oblasti klasickej hudby, hoci jeho hlavný nástroj nie je súčasťou orchestra (vzhľadom k tomu, že bol vynájdený „až“ v roku 1840). Hráč na saxofón Nikolaj NIKITIN.

Nie je obvyklé, aby niekto študoval na Konzervatóriu jeden nástroj (1998 – 2004 klarinet), a po ukončení štúdia pokračoval v štúdiu hry na iný nástroj (2003 – 2009 saxofón). Čo Ťa k tomu viedlo?
Bola to pretrvávajúca túžba hrať jazz na tenorovom saxofóne. V rokoch, kedy som študoval na konzervatóriu, bolo bežnou praxou, že študenti chodili na dva hlavné predmety súčasne, alebo s odstupom niekoľkých rokov. Niektoré spolužiačky robili popri hre na nástroj spev, ale čo si pamätám, tak kombinácia klarinet a saxofón bola celkom bežná. Takisto dirigovanie a klavír, alebo kompozícia a nástroj. Ja som sa v klarinete úplne nenašiel. Klarinet ma zo začiatku bavil, ale nedokázal som si predstaviť, že budem klarinetista vo vážnej hudbe. Ako dieťa som študoval na ZUŠ u Otta Kulíčka hru na zobcovej flaute. Mnohí tohto vychýreného pedagóga poznajú a chodilo k nemu niekoľko dnes už známych osobností. Napríklad Juraj Bartoš. Keď som skončil prvý stupeň na ZUŠ, tak som prešiel k jeho bratovi Ladislavovi na hru na klarinete. Môj vysnívaný tenorový saxofón bol ešte príliš ťažký a veľký nástroj na 10-ročného chlapca. Neskôr prišlo rozhodnutie študovať na konzervatóriu, a keďže ma altový saxofón nelákal, pokračoval som s klarinetom. Na skúšky ma pripravoval prvý klarinetista z orchestra SND Gabo Končer a do triedy ma prijal Peter Drlička. Od začiatku štúdií na konzervatóriu som premýšľal nad štúdiom jazzovej hudby, keďže mnohí absolventi konzervatória išli na jazzové školy (napr. Ľuboš Šrámek, Erik Rothenstein, Ján Baláž – do Grazu). Tenorový saxofón som si kúpil, keď som mal 19 rokov, a po čase som išiel na prijímačky na konzervatórium. Vtedy som bol s klarinetom v maturitnom ročníku. Neprijali ma. Pochopil som ale, ako veľmi chcem byť saxofonista, a skúsil som to rok neskôr, už úspešne. Chodieval som často na koncerty Mila Suchomela a obdivoval som môjho neskoršieho pedagóga Dušana Húščavu. Obaja sú teraz moji priatelia a vďačím im za to, že sa mi splnil hudobný sen. Ďalej som sa sústredil hlavne na hru na saxofóne a mal som cieľ ísť študovať na jazzovú školu a byť jazzový saxofonista.

Foto: Rudolf Baranovič

Zaujímavé je, že na VŠMU si nakoniec aj tak študoval niečo úplne iné (teóriu hudby). Aj sa niekedy k poznatkom z tohto štúdia vraciaš?
Po ukončení štúdia hry na klarinete som sa necítil pripravený na vysokoškolské štúdium jazzu, tak som sa rozhodol študovať naraz Teóriu hudobného umenia na VŠMU a Hudobnú vedu na FiFUK. Na hudobnú vedu som sa na začiatku vykašľal a ostal som na teórii. Vtedy tam bola skvelá atmosféra a perfektný pedagogický tím. Škoda, že to tak neostalo dodnes. Mojim plánom bolo vyštudovať bakalárske štúdium a ísť do zahraničia, no tieto plány mi nevyšli z dôvodov nehody, ktorá sa mi stala. Medzitým som zistil, že ma štúdium teórie baví. Prvé tri roky boli pre mňa komplikované aj zo zdravotných dôvodov, no rozhodol som sa pokračovať magisterským štúdiom. To bolo pre mňa zásadné. Počas celého štúdia som mal šťastie na skvelých pedagógov. Skvelým človekom a priateľom je prof. Juraj Hatrík, ktorý vo mne nakopol moju lásku k pedagogike. Dodnes sa vraciam k jeho prednáškam a textom a čerpám inšpiráciu pri učení.

Spriatelil som sa Milošom Blahynkom, ktorý mi dal veľmi veľa vedomostí a hlavne motiváciu študovať kvôli sebe a nie kvôli skúškam. Miloš nečakane zomrel krátko po mojich štátniciach, čo bola obrovská strata pre jeho blízkych aj pre školu. Nezabudnem na smútočnú reč prof. Nadi Hrčkovej na Milošovom pohrebe, ktorá o Milošovi a o jeho problémoch vedela najviac. Miloš bol bohém a vynikajúci pedagóg. Vo veľmi citlivom období po narodení prvého syna neustál zdravotné problémy v kombinácii s intrigami a nenávisťou z prostredia školy. Snáď sa dotyční aspoň hanbia.

Taktiež tam vtedy učil Dano Matej. Vďaka Danovi sme mohli zahrať vo VENI academy a hrať diela, ku ktorým by som sa asi inde nedostal. Viacerí jeho študenti sa nadchli pre súčasnú hudbu a dodnes s ním spolupracujú. S Danom sme kolegovia na PdF UK na Katedre hudobnej výchovy a momentálne je mojim školiteľom v rámci môjho doktorandského štúdia. Občas si zahrám s VENI academy. Hudobná teória mi otvorila nové pohľady na hudbu cez filozofiu, estetiku a súčasné umenie. Snažím sa naďalej rozvíjať vedomosti, ktoré som na škole dostal. Spomeniem aj doc. Ladislava Kačica, ktorý nás učil dejiny hudby a prof. Michala Košuta z Brna. Veľmi rád spomínam na tie roky.

Samotný rozhovor sme rozdelili do dvoch častí, nemôžeme vynechať Tvoje jazzové aktivity, ale ani „klasiku“, keďže práve tá je aj v názve našej stránky.
K Tvojej diskografii (či presnejšie nahrávkam, na ktorých účinkuješ) sa dostáva pomerne komplikovane, nenašli sme na internete ucelený zoznam. Nakoniec sme napočítali jedenásť CD, čo samozrejme nemusí byť konečné číslo. Zaujímavé je, že prvé CD v roku 2011 s názvom Live in Murmansk, ako aj zatiaľ posledné z tohto roku Altar, si nahral s klaviristom Ľubošom Šrámkom. Ako sa Ti s ním spolupracuje a plánujete zase po pár rokoch nejaký spoločný projekt?
Ak by som si mohol postaviť kapelu ako dream team a mohol by som zavolať mojich najobľúbenejších a najobdivovanejších hráčov z celého sveta, Ľuboš Šrámek by bol medzi nimi. Ľuboš bol vždy mojim hudobným vzorom a neskôr sa stal jedným z najbližších priateľov. Našou prvou nahrávkou bol koncert z Arctic jazz festivalu, ktorý sa odohral v meste Murmansk v roku 2011. Vôbec sme nevedeli o tejto nahrávke, až mi ju poslali jedného dňa z Ruska, už ako hotový master. Vydalo ju vydavateľstvo Real Music House ako mp3 album, ktorý bol k voľnému stiahnutiu. Po čase sme si povedali, že by si naša dlhoročná spolupráca zaslúžila kvalitnú nahrávku s koncertným krídlom. To sa nám podarilo až tento rok s albumom Altar. Medzičasom sme spolupracovali na väčších projektoch. Altar reflektuje našu doterajšiu tvorbu, našu lásku k vážnej hudbe a  hudobné východiská našej spolupráce. Keď sme cvičili spolu hudbu, ktorú sme vybrali k nahrávaniu, tak som pochopil, ako dobre sa hudobne poznáme. Nemuseli sme nič hľadať, nič tlačiť do nejakého štýlu, či nasilu experimentovať.

Foto: Alex Molčanov

Najčastejšie vystupuješ so súborom v zložení klavirista Gabo Jonáš, kontrabasista Juraj Griglák a bubeník Jožko Döme (ktorý nás, žiaľ, prednedávnom opustil). Aké je to hrať s hudobníkmi, ktorá boli slávni ešte v čase pred Tvojím narodením, na Gaba Jonáša pred jeho zákazom chodilo v 70-tych rokoch minulého storočia do V-čka množstvo jeho fanúšikov, ale aj ľudí, ktorí počúvali predovšetkým iné druhy hudby, no vďaka Jonášovi si našli cestu aj k jazzu…
Toto kvarteto je moja srdcová záležitosť a neviem si pripustiť, že si spolu v tejto zostave už nezahráme. Teraz keď Jožko zomrel, uvedomil som si, že túto zostavu mi vlastne postavil on. Takisto najviac povedal k hudobnému výrazu, štýlu a k nahrávaniu. Jožko poznal moje témy a pochopil, o čo mi ide. Bol som vtedy veľmi ovplyvnený hudbou 60. rokov (1962-1969). Jožko mi vtedy povedal, že na to treba Gaba, s ktorým hrával od detstva, a že by si rád zahral s Ďurom Griglákom. Jozef Döme a Juraj Griglák hrali prvýkrát spolu u mňa v kapele a bol to neuveriteľný zážitok. S Gabom som mal už dlhšie šťastie hrať duo. Nemal som ani 30 rokov a mal som okolo seba extraligu. To je ako si presadnúť z motokáry do F1. Viem, že mi na niektorých koncertoch vyčítali poslucháči a kritici, že málo sólujem. Ale to sa nedalo, keď som mal okolo seba takých majstrov. Gaba občas alternoval vynikajúci Ondrej Krajňák, s ktorým som tiež dlhodobo hrával duo. Zahrali si s nami aj Majo Ševčík a Robovia Raganovci. Myslím tým otca aj syna. Po prvom CD pribudol do kapely Patches Stewart, ktorý mal za sebou spolupráce s Marcusom Millerom, Georgeom Dukeom, Kennym Garrettom.

Som vďačný týmto spoluhráčom, ale aj chalanom (Robo Pospiš, Martin Sillay) z vydavateľstva, ktorí mi veľmi pomohli s realizáciou a zvukom. CD, ktoré sme nahrali v tejto zostave, prijala výborne aj odborná verejnosť, čo ma opäť povzbudilo tvoriť ďalej.

Hral si s mnohými renomovanými hudobníkmi; na ktorého z nich si spomínaš najradšej a zahral by si si s ním rád znovu; prípadne s kým by si rád hral, hoci doteraz sa Ti to nepodarilo?
Samozrejme ma mrzí, že si už nezahrám z Jožkom Dömem. Všetky spomínané spolupráce boli zaujímavé a určite by som si ešte rád zahral s Patchesom Stewartom, Miroslavom Vitoušom. S ostatnými priebežne hrávam a skôr premýšľam, kto by bol vhodný spoluhráč pre ďalšie projekty. Mám aj predstavu o tom, s kým už nikdy nechcem vystúpiť a spolupracovať (smejem sa). Rád by som si zahral s hudobníkmi iných žánrov, ako je experimentálna hudba, s hráčmi na modulárne syntetizátory a elektroniku. Rád by som si zaexperimentoval s Davidom Kollárom, alebo Andrejom Šebanom. Veľmi ma teší, že mám možnosť hrať projekt Tribute to Ján Cikker a Balady s Pospišom a Sillayom.

Od jazzu sa presunieme ku klasike, a to najskôr do obdobia renesancie. Súčasťou Tvojho štúdia na Konzervatóriu bola totiž aj hra na staré dychové nástroje, neskôr si istý čas bol pod vedením Egona Kráka členom formácie Chorus angelorum ensemble, ktorá hrala renesančnú hudbu. Si členom súboru Corna Musica, kde hráš na nástrojoch cornamusa, gemshorn a zobcová flauta. Skús nám priblížiť repertoár týchto súborov, vek nástrojov, a či máš doma aj nejakú zbierku týchto nástrojov…
Stará hudba bol vždy môj hudobný koníček. Začal som na konzervatóriu v triede Juraja Korca, ktorý je zakladajúcim členom zoskupenia Corna Musica. S týmto súborom som spolupracoval viac ako 15 rokov. Necítim sa byť však odborníkom na dobovú interpretáciu a už vôbec nie hudobným historikom. Páčia sa mi historické hudobné nástroje a bral som to zo začiatku ako druh komornej hudby. Corna Musica hrá repertoár hudby od 14.-17. storočia so zameraním na náš región a okolité krajiny. Keďže je Juraj Korec veľký pedant, tak dbal na určitú interpretačnú úroveň. Mal aj šťastie, že sa vždy našli žiaci, ktorých to bavilo, a tým pádom súbor prežil dodnes. Vďaka tomu som mohol ísť v roku 2004 za neho ako záskok do súboru Chorus angelorum. Išli sme vtedy hrať sériu koncertov do Ríma. Spoznal som tam skvelých hudobníkov ako Egon Krák, Helga Varga Bach, Juraj Mitošinka, Janka Pastorková. Bolo to však jednorazové pôsobenie a naďalej som hral s Corna Musicou. Nemal som ambície ani túžby pokračovať týmto smerom. Občas som si kúpil nový nástroj, ale nikdy nie sólový ako šalmaj, alebo cink. Mojou prioritou bol saxofón. V súčasnosti žije Juraj Korec v zahraničí a zvykli sme robiť letné koncerty. Mne už čas a iné projekty nedovolia venovať sa tomuto koníčku. V Corna Musica hrali a hrajú hudobníci ako Juraj Mitošinka, Agi Ferienčíková, Ivan Čermák, Peter Koneval, Nikola Ovčarovičová. Mali sme aj zahraničných hostí, napríklad skvelého hráča na cink, Miroslava Kuzla z Čiech. Corna Musica dlhoročne spolupracovala s historikom Pavlom Dvořákom pri tvorbe dokumentárnych relácií o histórii.

Zatiaľ jediným Tvojím autorským nosičom klasickej hudby je Slovak Sounds s Mucha Quartet, na ktorom je Tvoje sláčikové kvarteto. Ako sa Ti s týmto kvartetom spolupracovalo a chystáš s ním niečo aj do budúcnosti?
Slovak Sounds je nosičom, kde je moje druhé sláčikové kvarteto s názvom Labyrinth.  Ostatné tracky na CD neviem zaškatuľkovať do žánru, je to skupinová improvizácia. Je to podobne ako s tímovým CD Tales from My Diary, ktoré sme venovali hudbe Leoša Janáčka, kde nájdete aj vážnu hudbu, aj prvky jazzu. Prvé kvarteto „Conversations“ je  komponované pre kvarteto pod vedením Jozefa Horvátha (Jozef Horváth, Július Horváth, Peter Vrbinčík, Eugen Prochác) a do neho improvizuje Miroslav Vitouš na kontrabase.

Druhé kvarteto je doplnené aj o fragmenty poézie. Nahrali ho Mucha Quartet, pre ktorých píšem už druhý rok tretie kvarteto a dal som si záväzok, že ho do konca roka dokončím. Mucha Quartet sú absolútni profesionáli, mám ich rád aj ľudsky a snažím sa chodiť na ich koncerty vždy, keď sa mi podarí. Veľmi im držím palce a prajem ďalšie úspechy. Akurát by mohli dostať viac pozornosti od štátu, aby neboli odkázaní robiť nič iné ako nekompromisné umenie. Tým nenarážam na ich činnosť, ale skôr na situáciu umelcov. Platí to pre každého kvalitného hudobníka. Množstvo interpretov musí učiť (aj keď ich to nebaví), robiť poisťovákov, dílerov produktov, alebo hrať brakové koncerty a opäť robiť, čo ich nebaví. Teraz je bežnou praxou, že sú umelci tlačení do braku a do kompromisov kvôli návštevnosti a médiám. Týka sa to už aj ZUŠiek, festivalov, štátnych médií a samozrejme vystúpení kvalitných umelcov.

Foto: Mária Rumanová

Väčšina Tvojich nosičov vyšla vo vydavateľstve Real Music House Roba Pospiša a Martina Sillaya, s ktorými si veľmi dobre rozumieš muzikantsky aj ľudsky. Spolu ste nahrali cédečko venované jednej z veľkých osobností slovenskej hudby, Jánovi Cikkerovi (hoci vo vlastných úpravách). Tu sa predstavuješ nielen ako saxofonista, ale aj ako hráč na klávesových nástrojoch. Dá sa povedať, že si po tejto skúsenosti odborník na majstrovu tvorbu?
Robo Pospiš je jeden z ľudí, čo mi tak ako Dano Matej alebo Ľuboš Šrámek otvorili nové pohľady na hudbu. Myslím, že s iným tímom by som sa do tohto projektu nepustil. Viem si predstaviť ešte akustický projekt venovaný Jánovi Cikkerovi, ale to je úplne o inom. Robo je hudobník, ktorý vyžaduje nekompromisnosť a pravdivosť hudby. Nerieši virtuozitu, či individuálne výkony, ale celkový výraz a zvuk v kontexte celku.

CD Ján Cikker 105 nie je o úpravách hudby Jána Cikkera. Je to CD, ktoré sme venovali jeho pamiatke. Oslovilo nás múzeum Jána Cikkera, a keďže nikto z nás nebol, nie je a predpokladám, že ani nebude odborník na Cikkerovu hudbu, poňali sme ako námet tému vojny a strachu cez hudbu a život Jána Cikkera. Pracovali sme so zborovou tvorbou Jána Cikkera. Vybrali sme prevažne úpravy ľudových piesní s témou vojny. Nájdete tam aj naše vlastné skladby, ktoré vychádzajú z konkrétnych inštrumentálnych skladieb. Samozrejme, že sme sa stretávali v múzeu a čítali literatúru. Počúvali sme  inštrumentálnu aj vokálnu tvorbu, vypočuli sme si všetky dostupné nosiče. Nepúšťali sme sa do analýzy partitúr, ani rekompozícií. Veľmi nás ovplyvnila korešpondencia Cikkera so svojou matkou. Táto korešpondencia nedávno vyšla knižne. My sme dva listy vložili aj do bookletu CD. Pôdorys všetkej hudby na CD sme nahrali iba Robo a ja. Robo aj ja používame syntetizátory na elektronické zvuky a farby. Nedá sa to nazvať hraním na klávesové nástroje, skôr je to blízke sound designu. Neskôr sa pripojil Martin Sillay ako spoluautor CD, ktorý najviac zasiahol v procese postprodukcie a donahrával pasáže na gitaru s efektami. Na CD účinkujú aj Eva Šušková, Peter Raitl a Juraj Šušaník.

Pomaly sa blížime k záveru, aby sme rozhovor príliš nepredlžovali, projekt Cluster Ensemble ale vynechať nemôžeme; Ivanovi určite urobíme radosť, že si už tretí člen súboru, s ktorým sa zhovárame (a zrejme nie posledný). 3 CD Cluster Ensemble Plays Philip Glass natoľko zaujalo samotného autora, že ho vydal vo svojom vydavateľstve a na jeseň podniknete zájazd do USA. Si rád, že si členom tohto zoskupenia?
Keď som sa stal členom Cluster Ensemble, zobral som to veľmi seriózne. Musel som prispôsobiť techniku hry, veľmi veľa sa naučiť a napočúvať si z tvorby „minimalistov“. Vyústilo to do kúpy nového saxofónu špeciálne kvôli interpretácii komornej hudby. Bolo to pre mňa náročnejšie, ako som si to predstavoval. Hlavne na sústredenie a kondíciu, no veľmi ma to od začiatku baví. Aj hudobne, aj ľudsky. Ivan s Ferom robia obrovský kus práce a robia to tak, ako sa to robiť má. Ich projekty sú na svetovej úrovni a všetky ich úspechy sú zaslúžené. To obdobie nadšenia, keď bol Philip Glass na koncerte v Košiciach a prišla ponuka od jeho vydavateľstva, sme prežívali spolu celý ansámbel. V kontexte vážnej hudby je to akoby tu niekoho zastupovali Deutsche Grammophon, alebo ECM.

Máš doma dvoch úžasných chlapcov, jednému z nich si dokonca nedávno venoval LP-éčko Aram’s Father. Práve Aramove videá, na ktorých hrá na rôzne klávesové nástroje, sa niekedy objavia na Tvojom profile na facebooku. Myslíš, že niektorý z nich bude tiež hudobníkom?
Nedokážem to odhadnúť. Aram rád skúma zvuk a som častokrát svedkom toho, ako hneď rozozná kvalitu. Nie je však spevavý typ, ktorý sa hrá s melódiou. Neláka ho hrať pesničku, ale skôr vytvárať zvuky. Od septembra ide na ZUŠ, čo si sám vypýtal. Minule som ho zapojil do improvizačného ansámblu, kde reagoval na ostatných hráčov a prekvapil ma. Mladší syn Maximilián má ešte len 2 roky. U Maxa sa prejavujú hudobné vlohy už teraz. Uvidíme ako sa to bude vyvíjať. Hlavne nech obaja robia to, čo ich baví.

Veľmi pekne ďakujeme za rozhovor Nikolajovi Nikitinovi a v nasledujúcom mesiaci chystáme rozhovor s hráčkou na hudobný nástroj, ktorý patrí k našim najobľúbenejším, ale zatiaľ v rozhovoroch chýbal. Za úžasný rozhovor ďakujú Dušan a Zuzana Godárovci.

Bratislava
Tourist Board

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Zásady ochrany osobných údajov

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close