Portrét huslistky Anežky Kara Drmolovej

V ďalšom rozhovore s hudobníkmi a o hudbe sme položili niekoľko otázok huslistke Anežke Kara Drmolovej, s menom ktorej sú spojené v minulosti Albrechtovo kvarteto a Komorný orchester ZOE (viedla ho v rokoch 2008 – 2013) a v súčasnosti Slovenská filharmónia (pozícia druhé husle) a Hilaris Chamber Orchestra, kde pôsobí ako jedna z vedúcich hráčok.

V súvislosti s revitalizáciou Domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici sa v poslednom čase objavuje meno Jána Albrechta dosť často. Ako vznikla myšlienka pomenovať kvarteto práve po Jánovi Albrechtovi? Neuvažujete o prípadnom obnovení jeho činnosti (napr. v inom obsadení)?

Do spolupráce s Albrechtovým kvartetom som bola pozvaná, až keď fungovalo už niekoľko rokov a malo svoje stabilné miesto na slovenskej hudobnej scéne.

Založili ho hudobníčky Z. Gavorníková, A. Benická, K. Kleinová (moja sesternica :)) a Ľ. Hošková a rozhodli sa pomenovať súbor po J. Albrechtovi práve vďaka „Hansiho“ domácemu komornému muzicírovaniu a jeho veľkej láske ku komornej hudbe.

Foto: Albrechtovo kvarteto – zľava A.Kara Drmolová, Z.Gavorníková Paštéková, J.Urdová, K.Kleinová

Pracovali sme pod vedením prof. M. Jelínka a P. Bogacza a bola to pre mňa veľmi dobrá škola komornej hry, kedy som sa učila počúvaniu, súhre a precíznej detailnej práci v kvartete, ktorého intenzívny život na každodenných niekoľkohodinových skúškach pripomína život v manželstve. Účinkovali sme v Bruseli, Ríme, Madride, Mníchove a iných európskych mestách. Do kvarteta prijal pozvanie aj môj manžel (vtedy ešte len priateľ) Ľudovít Kara a spolu sme absolvovali majstrovské kurzy v Rakúsku pod vedením členov slávnych Amadeus, Bartók a Smetana Quartet, kde sme vyhrali za interpretáciu Janáčkovho kvarteta 2. cenu. Bol to veľký zážitok robiť s prof. Škampom toto dielo, lebo Janáček je jeho vášeň, on o piatej ráno išiel do lesa si zabehať ako penzista a hneď potom niekoľko hodín denne študoval Janáčkove partitúry a zasvätil nás tak do hrozivého, nervy drásajúceho príbehu Tolstého románu Kreutzerova sonáta, ktorý Janáček veľmi verne zhudobnil. Mňa stretnutie so Škampom a Janáčkom natoľko inšpirovalo, že som sa rozhodla napísať aj moju bakalársku prácu o tomto nádhernom diele. O obnovení jeho činnosti momentálne neuvažujeme, keďže každý z nás máme svoje aktivity a zamestnania, ale ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy 🙂

Spolu s lídrom Alanom Vizvárym si založila pred 3 rokmi súbor Hilaris Chamber Orchestra, ktorý – ako sa zdá – je zatiaľ viac známy v zahraničí ako doma. Aký má orchester repertoár a čo je Vašou víziou?

Hilaris Chamber Orchestra sme založili s kolegom Alanom Vizvárym, lebo milujeme hudbu a máme radosť z toho, keď si môžeme zamuzicírovať dobrú komornú hudbu (preto aj ten názov hilaris – z latinčiny „radosť“). Repertoár nášho orchestra je pestrý, siaha od barokových diel, viedenského klasicizmu, cez obdobie veľkých romantických skladateľov, ale máme v repertoári aj diela 20. storočia, ktoré majú hlbokú výpovednú hodnotu. V súčasnosti sa špecializujeme najmä na klasicizmus, keďže práve čistota, priezračnosť, pregnantný rytmus a spevnosť sú atribúty dôležité pre dokonalú súhru a zohrávanie sa orchestra. Našou víziou je hrať to najlepšie z vážnej hudby a priniesť ľuďom na koncertoch nevšedný zážitok, dostali sme úžasný dar, bohatú paletu skladateľov a my ako hudobníci máme to privilégium vybrať si z akejkoľvek farby tejto palety a interpretovať ju čo najlepšie. Hudba je našou vášňou, nie stereotypom a preto sme HCO založili, aj keď na Slovensku je to dosť ťažké s komornou hudbou a vzťahom laikov ku nej. Alan Vizváry, ako študent Gerharta Hetzela, koncertného majstra Wiener Philharmoniker, bol naučený tvrdej drine, poctivému prístupu a pevnej vôli a to cítiť aj na skúškach nášho orchestra a ja som veľmi vďačná za takýto prístup, takže sme síce kamaráti a kolegovia, ale v tvorivej práci je na prvom mieste hudba. Chcem spomenúť aj ďalších vedúcich hráčov v HCO a to Alanovho brata, kontrabasistu a basgitaristu Roberta Vizváriho, violončelistu Lukáša Poláka (Škampovo kvarteto) a violistu Ľudovíta Karu. Som ale vďačná za každého jedného nášho hráča, vážim si to, že v dnešnej uponáhľanej konzumnej dobe sa nájdu ešte muzikanti, ktorí si chcú schuti zahrať a venovať svoj čas krásnej komornej hudbe.

Foto: Tomáš Rímeš

Ako si predstavujete budúcnosť súboru? V tejto sezóne Hilaris Chamber Orchestra odohrá koncert v Slovenskej filharmónii…

Ako väčšina telies na Slovensku, aj my fungujeme na základe grantovej podpory a organizujeme si svoj koncertný cyklus „Serenády pre radosť“. Ale pravidelne hrávame aj na festivaloch komornej hudby v Rakúsku, Nemecku a tento rok sme dostali pozvanie na festival vo švajčiarskom Murtene. Najbližšie účinkujeme v spomínanej Slovenskej filharmónii 19. apríla, kde nás líder Alan Vizváry bude viesť v barokovo-klasicistickom programe. Potom 4. júna účinkujeme na koncerte v Moyzesovej sieni pod názvom Večer slovensko-talianskej harmónie s dirigentom K. Zehnderom, dotovaný Fondom na podporu umenia. 6. novembra 2017 sprevádzame barytonistu A. Plachetku, sólistu Wiener Staatsoper pod taktovkou dirigenta Z. Klaudu v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v rámci cyklu Svetové operné hviezdy organizovaného agentúrou KAPOS. Hilaris Chamber Orchestra je v prvom rade náš koníček, ale budeme sa tešiť, ak budeme môcť často prinášať poslucháčom na Slovensku i v zahraničí radosť z hudby.

Pochádzaš z hudobníckej rodiny. V detstve si hrala aj v rodinnom súbore, vyhrávala interpretačné súťaže, účinkovala ako sólistka s orchestrom Slovenskej filharmónie a inými slovenskými orchestrami. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Manželia Karovci. Foto: J. Veverica

Som vďačná mojim drahým rodičom, ktorí ma ako hudobníci priviedli k husliam. Spolu s mojim ockom, dirigentom Jindřichom Drmolom a sestrou Eliškou Podolskou – Drmolovou som hrávala od mojich 10 rokov v rodinnom klavírnom kvartete Musica Domestica, s ktorým sme účinkovali doma i v Čechách. Bolo to krásne obdobie, na ktoré budem vždy s láskou spomínať. Poobedia po škole som netrávila ako iné deti vonku na ihrisku, ale v základnej umeleckej škole a cvičením na husle, ale som za to vďačná, lebo môžem robiť to, čo ma baví. Bola pre mňa veľká česť vystúpiť ako 14-ročná sólo s orchestrom Slovenskej filharmónie, ktorej členkou už som 10. sezónu ako tutti hráčka. Je to naozaj tiež veľký zážitok robiť s dobrým dirigentom veľké mohutné symfonické diela ako Mahlerove a Šostakovičove symfónie, kde sa naraz zjednotí na pódiu 100 hudobníkov. Ale ja som si splnila sen, keď sme môjho milovaného Mahlera odohrali aj ako komorný orchester (vtedy ešte viedol Komorný orchester ZOE Alan Vizváry) a premiérovali sme na Slovensku 4. Mahlerovu symfóniu v úprave E. Steina a A. Schönberga. Vtedy osobne prišiel na náš koncert aj dirigent Alexander Rahbari, asistent Herberta von Karajana u Berliner Philharmoniker, ktorý nám veľmi fandí a pomáha. Výťažok toho koncertu bol venovaný Detskej onkológii, pre ktorú sme koncerty zorganizovali viackrát.

A nakoniec jedna perlička; viem o Tebe, že rada chodíš po kopcoch a zdolávaš ich (či si na nich potom aj zahráš, zatiaľ nie je známe). Aký najvyšší vrch si zdolala doposiaľ, a máš pred sebou nejaký cieľ, ktorým by si tento výkon ešte prekonala?

Áno, máš pravdu, milujem vysokohorskú turistiku, tejto vášni ma zasvätil môj manžel Ľudo a som mu za to veľmi vďačná, lebo tam v tej nádhernej panenskej prírode viem najlepšie pocítiť radosť z dokonalosti Božieho stvorenia a ten pocit, akí sme malí tvorovia v tom šírom vesmíre, ktorý Boh tak krásne pre nás stvoril. Môj najvyšší vrch bol zatiaľ len Kriváň (2494 m n. m.) vo Vysokých Tatrách, ktorý som zdolala dvakrát. Minulý rok som skoro pokorila strechu Korziky – Monte Cinto (2706 m n. m.), ale žiaľ kvôli nebezpečnému terénu som ostala asi 300 výškových metrov pod vrcholom, aj tak to bolo dosť namáhavé lebo sme absolvovali asi 6 hodín výstupu a potom ešte 5 hodín smerom nadol, ale ten pocit stál zato. Na husliach som si zahrala na úpätí Tofany di Rozes (3225 m n. m.) v Dolomitoch, ale netrúfla by som si na tento vrch, to skôr môj manžel, ktorý sa venuje aj ferratovému lezeniu. Tento rok by som chcela zdolať v lete moju prvú 3-tisícovku v Alpách, tak uvidíme, musím popracovať na kondičke J,aby som sa manželovi vyrovnala.

Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa Zuzana Godárová

Bratislava
Tourist Board

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Zásady ochrany osobných údajov

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close