Rozhovor s Filipom Jarom

Pre nasledujúci rozhovor sme si zašli do Opery Slovenského národného divadla, nie však na javisko, ale do orchestrálnej jamy. Rozprávať sa budeme s členom orchestra opery Slovenského národného divadla, zástupcom sólokontrabasistov FILIPOM JAROM.

 

Čo ťa priviedlo k tomu, že si si vybral práve tento nástroj?
Ku kontrabasu ma priviedla hlavne rodina. Otec Anton je jazzový kontrabasista a basgitarista a brat, Anton mladší, je kontrabasista vo filharmónii. Obaja sú ozajstní majstri svojho nástroja. Doma vždy niekto cvičil na kontrabase. Ja som sa však na základnej umeleckej škole učil hrať na klavíri a veľmi ma zaujímal jazzový akordeón. Tak som sa stal samoukom v hre na akordeón a istý čas som si myslel, že pôjdem týmto smerom. Ale rozhodujúcim momentom bolo pre mňa až vystúpenie svetového kontrabasového virtuóza Garyho Karra na BHS v roku 1998. Hral na kontrabase ako najlepší huslisti na husle a to ma presvedčilo.

Foto: archív Filip Jaro

V akom veku si začal cvičiť?
Na klavíri som cvičil od piatich rokov. Vďaka tomu som sa naučil notovému zápisu, mal som kontakt s melodickou i harmonickou stránkou skladieb a rozvíjala sa mi aj motorika rúk. Po rozhodnutí ísť na konzervatórium som v štrnástich rokoch začal hrať na kontrabase. A rok na to ma vzali na konzervatórium. Na kontrabase sa začína hrať vo vyššom veku kvôli veľkosti nástroja. Malé dieťa nedočiahne na hmatník. I keď v dnešnej rýchlej dobe sa majú možnosť učiť hru na tento krásny nástroj aj malí muzikanti, keďže súčasní výrobcovia nástrojov rozvíjajú a propagujú už aj tzv. mini kontrabasy.

Kedy a ako si sa stal členom orchestra Opery SND?
Členom Orchestra Opery SND som sa stal v januári 2007 na základe absolvovania konkurzu, ktorý bol vypísaný na miesto kontrabasistu v decembri 2006. V tom čase som práve končil konzervatórium kontrahovaním 5. a 6.ročníka do jedného školského roka. Opera ma vždy fascinovala a ako študent som bol pravidelný návštevník opery i symfonických koncertov. Vždy som túžil hrať v orchestri po vzore českého kontrabasového virtuóza a skladateľa z prelomu 19. a 20. storočia – prvého kontrabasistu Národného divadla v Prahe – Vojtu Kuchynku.

Momentálne pôsobí opera v dvoch budovách; ako je to s tvojím nástrojom, prenášaš ho vždy z jednej budovy do druhej?
Našťastie mám nástroje tri, takže ich mám rozmiestnené. Jeden mám doma, ten je najstarší a určený na sólové hranie, cvičím na ňom každý deň. Druhý je v Historickej budove a tretí v Novej budove. Prenášanie je vzhľadom na proporcie nástroja samozrejme nepohodlné a najmä náročné aj pre nástroj samotný. Otrasy a neustále zmeny teploty kontrabasu neprospievajú.

Foto: archív Filip Jaro

Je nejaký rozdiel medzi hraním v Historickej budove SND a Novej budove SND?
Určite áno, najmä akusticky je to rôzne. Každá sála má svoje špecifiká. V Novej budove je väčšie orchestrisko, takže máme viac miesta a môžeme hrať vo väčších obsadeniach. Je vhodná aj na veľké produkcie ako Wagnerov Lohengrin alebo Straussova Salome. Aj kapacita miest je podstatne väčšia – až 861 miest. Sála v Novej budove je veľmi pekná a decentná, ale po poslucháčskej skúsenosti z rôznych miest sály musím povedať, že zároveň akusticky nie rovnomerne vyvážená. Osobne najradšej sedím na balkóne, kde sa zvuk orchestra, zboru i sólistov ideálne zaokrúhli do kompaktného súznenia. V Historickej budove, ktorá je so svojimi 550 miestami kapacitne skromnejšia a má aj menšiu orchestrálnu jamu, sa však mne osobne hrá lepšie. Mám rád starú atmosféru tej budovy a akusticky mi vyhovuje ideálne. Už by si zaslúžila podobne kompletnú a revitalizujúcu rekonštrukciu akou prešla pred krátkym časom budova bratislavskej Reduty – sídlo Slovenskej filharmónie.

Existuje nejaká opera (alebo balet), ktorú hráš obzvlášť rád?
Mám rád skoro všetky tituly, hudba je len jedna. Pre mňa osobne je najlepším a ,,najmilovanejším“ titulom opera Krútňava od Eugena Suchoňa. Keď som ju hral prvýkrát pod taktovkou Ondreja Lenárda, bol to zároveň prvýkrát v živote, čo som ju počul. Počas hrania som zložil ruky a bol som úplne v ,,krútňave“ hudby okolo mňa. Skoro sa mi zastavilo srdce od nemého úžasu z tých farieb, harmónie a srdcervúcej nadčasovej a každopádne svetovej hudby. Odvtedy mám vôbec zo všetkej Suchoňovej hudby vždy zimomriavky. Veľmi podobne prežívam aj Janáčkovu Její Pastorkyňu, a som milovníkom samozrejme Dvořáka (Rusalka, Čert a Káča) a Smetanu (Predaná nevesta, Hubička), ktoré žiaľ už momentálne nehráme. Celkovo mi viac chýba hranie takýchto titulov. Ale to bude aj mojím staromilstvom a slavizmom.

A naopak nerád?
Nerád? To snáď ani nie. Všetko hrám nesmierne rád. Ako som už povedal, hudba je len jedna – vzácna a krásna. Ak sa mám ale priznať, tak radšej hrám Čajkovského Luskáčika než Løvenskjoldovu Sylfidu a radšej Janáčkovu Vec Makropulos než temnú Straussovu Salome.

Foto: archív Filip Jaro

Na aké predstavenia by si nás pozval v aktuálnej sezóne?
Je ich určite veľa nádherných, ale ak mám pozvať priamo ja, tak by som vyzdvihol samozrejme spomínanú Suchoňovu Krútňavu, Čajkovského Pikovú dámu alebo Mozartovu Cosí fan tutte. Samozrejme, pôsobivé je Verdiho Rigolleto s čarokrásnym sólom violončela a kontrabasu v prvom dejstve.

Okrem hrania v orchestri máš aj iné projekty, môžeš nám o nich niečo povedať?
Spolu s mojou manželkou – klaviristkou pôsobíme ako duo. Po piatich rokoch koncertných aktivít sme sa rozhodli prevziať meno klasicistického kontrabasového virtuóza Johanna Matthiasa Spergera, ktorý pôsobil aj v našom meste, a teda nesieme názov Sperger duo. Venujeme sa komornému aj virtuóznemu repertoáru, propagujeme kontrabas ako plnohodnotný sólový nástroj konkurujúci bez problémov husliam alebo violončelu. Zoznamujeme publikum so špecifickým repertoárom pre kontrabas a klavír, ktorý je naozaj veľmi rozsiahly (hlavne v klasicizme a romantizme) a žánrovo i typovo rôznorodý. Z väčšej časti je však málo známy, máme teda tú česť i radosť uvádzať často aj diela, ktoré na Slovensku ešte vôbec neodzneli. Sme teda zároveň aj bádatelia a objavitelia. Aktuálne sme sa v septembri predstavili recitálom na 5. bienále európskeho kontrabasového kongresu BASS2016 PRAGUE a stali sme sa členmi Sperger Gesellschaft. V novembri nás čaká účinkovanie na Komorných večeroch vo Dvorane s basistom Petrom Mikulášom, polorecitál na BASS FEST 2016 v Banskej Bystrici a v decembri koncert spojený z krstom nášho profilového CD – Sonáty pre kontrabas a klavír.

Večer máš často predstavenie v divadle. Zostáva ti napriek tomu čas na návštevu iných koncertov a kultúrnych podujatí? Ktorý(é) ti utkvel(i) v pamäti v poslednej dobe?
Bez návštev koncertov si to azda ani neviem predstaviť. U nás doma ustavične beží hudba, hlavne vážna a všetky rádiá sú ,,naladené na Devín“. Koncerty sú pre mňa, a určite môžem povedať aj za manželku, pre nás oboch inšpiračným dobíjaním batérií. Veľmi radi navštevujeme Slovenskú filharmóniu, kde mi aj utkvel v pamäti Koncert Bohuslava Foerstera pre husle a orchester predvedený huslistom René Kubelíkom. Typ hudby ako Foersterova je pre mňa veľmi zaujímavý a emočne silný. Mimoriadnym zážitkom boli Šostakovičove kvartetá v rámci Konvergencií v podaní Brodsky Quartet. A taktiež spomeniem v septembri návštevu Prahy, kde sme s manželkou boli v Národnom divadle na krásnom predstavení Janáčkovej Líšky Bystroušky.

Aký máš pocit z kultúrneho a hudobného života v Bratislave?
Je tu istý neopodstatnený skepticizujúci „stádovitý názor“ hovoriaci o tom, že situácia je zlá a ľudia na koncerty nechodia. Je však otázne, či tento názor prezentujúci skeptici na nejaké koncerty chodia a vytvárajú si obraz o dianí z vlastnej skúsenosti s aktuálnym koncertným životom alebo popisujú svoju vlastnú absenciu interesu.

Ja mám v poslednom období veľmi dobrý pocit z vývoja hudobného a kultúrneho života, a to nielen v Bratislave ale aj inde na Slovensku. Množstvo festivalov klasickej hudby a ich vysoká návštevnosť je pre ma veľmi potešujúca.

Keď napríklad hráme v Opere a je plno a v ten istý večer hrá Filharmónia a zároveň aj Symfonický orchester slovenského rozhlasu a tiež je plno, to je dobré znamenie. Zintenzívňuje sa a postupne aj poslucháčsky viac zaplňuje dianie komorných koncertov v rôznych sálach v Bratislave. Myslím, že ľudia smerujú k tomu, aby vyhľadávali kvalitu. Vidím to optimisticky, všetko ide, len treba chcieť a v tomto prípade to platí pre hudobníkov i pre poslucháčov. Keďže ma veľmi zaujíma aj história Bratislavy, pociťujem tu aj dôležitú líniu tradície.

Teší ma aj účasť mladých ľudí na týchto koncertoch a hudobných produkciách. Veľmi prospešná je výchova mladých či priam malých poslucháčov prostredníctvom rodinných koncertov vo SF, či špeciálnych detských predstavení v SND. Krásnu prácu v tejto veci robí pán Martin Vanek a patrí mu veľká vďaka i úcta za jeho invenčný prístup, ktorým vytvára most medzi hudbou a malými deťmi.

 

Rozhovor pripravila Zuzana Godárová

Bratislava
Tourist Board

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Zásady ochrany osobných údajov

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close