Veronika Vitázková – slovenská flautistka v orchestri Ennia Morriconeho

V rozhovoroch pre stránku Bratislava Goes Classical sa snažíme v záujme pestrosti oslovovať spevákov, dirigentov a hudobníkov hrajúcich na rôznych nástrojoch, dnes to bude prvýkrát (a určite nie poslednýkrát) dychový nástroj. O rozhovor sme požiadali mladú Bratislavčanku, momentálne študujúcu, pracujúcu a žijúcu vo Viedni – Veroniku VITÁZKOVÚ.

 Tentoraz urobíme aj rozhovor trochu netradične a otázky položíme v poradí, v akom sme sa s jednotlivými jej projektami stretávali my, a teda nie podľa poradia ich vzniku. Najskôr Veroniku poprosíme, aby sa čitateľom predstavila, uviedla odkedy sa flaute venuje, či to bol od začiatku jednoznačne jej obľúbený nástroj a na akých školách sa v hre zdokonaľovala.

foto: Pavel Dvořák

Ďakujem veľmi pekne za oslovenie na rozhovor, na flaute som začala hrať už ako malá. Doma sme mali veľmi hudobné prostredie. Môj otec hrával v rôznych kapelách a bola som vždy dajako pri tom. Fascinovalo ma ako malú, ako vie hudba priviesť ľudí do dobrej nálady, tanca a koľko energie prináša. A keď som sledovala nakladanie, vykladanie a nosenie nástrojov, povedala som si, že by bolo praktickejšie hrať na niečo menšie. A začala som s írskymi flautami a postupne prešla na priečnu flautu. Našťastie bola doma aj moja mama, ktorá trvala na tom, aby som moje voľné hranie podkula aj riadnym vzdelaním. A tak som išla na ZUŠ Jána Albrechta do triedy pána učiteľa Jozefa Sedláčka a naučila som sa noty a vôbec základy na priečnej flaute. Ďalej som bola u mojej vynikajúcej profesorky Marty Braunsteinerovej na bratislavskom Konzervatóriu, čo ma posunulo najviac a vôbec priblížilo k vážnej hudbe. A teraz som vo Viedni na hudobnej univerzite, kde mám inšpiráciu zo všetkých strán od rôznych vynikajúcich flautistov a hudobníkov vôbec.

S Veronikou sme sa zoznámili na koncerte súboru VENI ACADEMY v rámci festivalu Radio_Head Awards. Krátko po tom, ako za nahrávku Rolling Tones / In zarter Bewegung získal ocenenie Nahrávka roka v kategórii Klasická hudba za rok 2013. Ako k Tvojmu účinkovaniu v tomto súbore prišlo, keď vieme, že na nahrávke Ty osobne neúčinkuješ?

Myslím, že úplným začiatkom bolo voľné improvizovanie ešte na konzervatóriu s Mirom Tóthom, Marekom Piačekom a ďalšími muzikantmi. Ďalej som spoznala Daniela Mateja, Ivana Šillera a tak som sa ku Veni Academy a ďalším veľmi zaujímavým projektom dostala, čo ma veľmi teší.

foto: Adam Mogyorosi

Nasledovali viaceré koncerty súboru Trio Flautissimo (Fórum mladých umelcov v Mirbachovom paláci, Hudba v sade…). Vieme, že súbor vznikol ešte počas štúdia na Konzervatóriu a v tomto roku oslávi desaťročné jubileum. Ako sa Vám spolupracuje a kde všade ste už účinkovali? Existuje dostatok skladieb pre takéto obsadenie?

S naším triom máme vždy veľa zábavy. Ak spolu skúšame po dlhšej dobe, tak polovicu skúšky strávime debatovaním a smiechmi a tú druhú polovicu niečo nacvičíme. Skladby sa nájsť dajú, ale nie je to najľahšie. Niekedy si jednoducho niečo aj prepíšeme z iných nástrojových obsadení. Našťastie nám skladatelia ako Juraj Tandler a Mirko Krajči aj niečo napísali a sú to zvukovo pútavé skladby, ktoré sú obohatením flautovej literatúry. A dúfame, že v budúcnosti ich bude ešte viac.

Ako jediná zástupkyňa Slovenska si členkou orchestra legendy filmovej hudby Ennia Morriconeho, dokonca pri jednom sóle Ťa celé štadióny môžu vidieť na veľkoplošnej obrazovke, čo je úžasné. Ako si sa stala členkou orchestra, kde všade ste koncertovali (kde najďalej a v akej najväčšej sále)? Prihlásila by si sa do podobného projektu znovu?

Aby som to upresnila, nebola som tam určite ako jediná Slovenka. Vždy nás tam býva okolo 5-6 Slovákov. Jedná sa o Český národný symfonický orchester a bolo mi veľkou cťou hrať viacero koncertov s filmovou hudobnou legendou v tomto orchestri. Do orchestra ma zavolali jednoducho po jednom turné v Číne s iným orchestrom, ja som ale netušila, že budem sedieť na prvej flaute – to som zistila až na prvej skúške. Bola to výzva, ale krásna.

Určite sa budem tešiť, keď ma znovu oslovia na zaujímavý projekt.

Duo Alve. Projekt s gitaristom Alfredom Bushim, v tomto duu snáď vystupuješ najčastejšie. Spolu ste dokonca premiérovali skladbu Jevgenija Iršaia Suita v starom štýle. Ako sa Vám spolupracuje a vie už Alfred aj zopár slov po slovensky?

Áno, minulý rok sme mali veľmi veľa vystúpení, tento rok sa venujem zatiaľ viac rôznym orchestrálnym projektom, ale máme veľa plánov, ktoré sa nebojíme realizovať 🙂 S Afredom máme medzi sebou veľa energie a tá sa automaticky presúva aj do našej interpretácie. Riskujeme, skúšame nové a je to celé na princípe pokus omyl a veľa sa z toho učíme. Po slovensky vie už pár fráz, pretože sme boli aj často na Slovensku.

Pomaly sa blížime ku koncu, ale jeden významný projekt ešte ostáva – Cluster Ensemble. Podrobnejšie nám v minulom rozhovore o ňom porozprával jeden z jeho zakladateľov Ivan Šiller, takže nám skús povedať, ako si sa k tomuto projektu dostala Ty a či ho pokladáš zatiaľ za vrchol svojej kariéry? Koniec koncov je to zatiaľ jediné CD s Tvojou účasťou.

foto: Galéria Ľudovíta Fullu, zdroj: Facebook

Nemám svoje  účinkovania zoradené podľa dôležitosti, preto neviem povedať, či sa pri CD Cluster Ensemble plays Philip Glass jedná o doterajší vrchol kariéry. Pre mňa osobne je to neuveriteľná česť, že som si na CD mohla zahrať a takisto sa teším z každého koncertu zorganizovaného týmto ansámblom. Vždy som mala taký malý sen hrať minimalistickú hudbu a s Cluster Ensemble sa mi to splnilo a to dokonca na veľmi vysokej úrovni a ešte k tomu s celkom nečakaným pozitívnym ohlasom.

So súborom Ensemble Ricercata, ktorý nemá stále zloženie, sme Ťa zatiaľ hrať nevideli, ale sem tam v ňom účinkuješ. Je ešte nejaký projekt, ktorý sme vynechali a chcela by si ho spomenúť?

Ako sa zdá, je už tých projektov celkom dosť, ale áno, je toho ešte viac 🙂 Neuveriteľne ma baví rôznorodosť hudby a preto sa venujem toľkým odlišným žánrom. Mojím cieľom je momentálne hľadať, čo mi najlepšie sedí. Možno je to tá rôznorodosť a možno sa ešte jedným smerom vykryštalizujem 🙂 Ale nikdy nechcem povedať, že som to neskúsila najlepšie ako viem. Flauta môže mať veľa podôb a farieb, myslím si, že jeden žáner obohacuje ten druhý. Takisto konfrontácia a spolupráca s umelcami z rôznych kultúr a žánrov mi dáva veľa.

Na to, aby som nepoľavila v nárokoch na seba  čo sa týka kvality si dávam pozor – ale je to až nemožné v mojom okolí, kde som neustále motivovaná vynikajúcimi umelcami, dirigentmi, flautistami, profesormi a vôbec hudbou akou takou.

foto: Andrej Závodsky

Medzi ďalšie zaujímavé a fascinujúce projekty, ktorých súčasťou môžem, alebo som mohla byť patrí napr. Divertimento Viennese, s ktorým hrávam na viedenských báloch v Hofburgu, účinkovanie

na Salzburger Festspiele v roku 2015, vypomáhanie vo viedenskej Volksoper, častá spolupráca ľudí z letnej akadémie Viedenských filharmonikov v ansámbloch s členmi Viedenských filharmonikov – čo je neuveriteľne inšpirujúce a motivujúce. A mnoho ďalších ako napríklad spolupráca na vystúpeniach flamenca, orientálnej a írskej hudby, či voľná improvizácia.

Posledná otázka zvykne byť nehudobná, tak tradíciu neporušíme ani teraz. Po jednom z koncertov v rámci Hudby v sade si okolo 19-tej pohotovo naštartovala kolobežku a namierila si si to na železničnú stanicu s odôvodnením, že sa musíš ponáhľať, lebo máš ešte jeden koncert v ten večer vo Viedni. Ako často používaš k presunom kolobežku, prípadne akú najdlhšiu (časovo alebo vzdialenosťou) trasu si absolvovala? Ak by existoval Bratislavský maratón aj pre kategóriu kolobežiek, trúfla by si si?

foto: Adam Mogyorosi

Kolobežka je pre mňa až neoddeliteľným dopravným prostriedkom. Chodím na nej často medzi zastávkami spojov, ale ak vypadne, ale mešká istý mestský spoj, nemusím panikáriť a brať si taxík, ale jednoducho sa trošku zapotím a prídem na čas. Veľmi mi to uľahčuje a urýchľuje prepravu.  V niektoré dni ušetrím až okolo hodiny a pol za deň, čo sa týka presunov. Kolobežku mám už natoľko spojenú s prácou, že vo voľnom čase chodím najradšej pešo. Čiže asi nie, ale nie kvôli odvahe 🙂

Keďže si absolventka ZUŠ Jána Albrechta, na záver nášho rozhovoru Ťa ako dobrovoľníci občianskeho združenia Albrecht Forum chceme pozvať na deň otvorených dverí v Dome Albrechtovcov na Kapitulskej ulici, ktorý sa uskutoční v rámci Kapitulských dvorov už v máji (o presnom termíne budeme informovať samozrejme aj čitateľov). Budeš si môcť celý Dom aj dvor prezrieť a prípadne aj niečo (žeby s Alfredom?) zahrať.

Veľmi radi, ak budeme mať v tom termíne čas.

Prajeme veľa úspechov v štúdiu a vo všetkých rozbehnutých projektoch!

Veľmi krásne ďakujem! Aj Vám všetko dobré!

Za rozhovor ďakujú Zuzana a Dušan Godárovci

 

Bratislava
Tourist Board

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Zásady ochrany osobných údajov

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close