Violončelistka Michaela Čibová

V našich hudobných rozhovoroch sme sa dostali už ku krásnemu číslu 10; sme radi, že toto malé jubileum pripadlo na hráčku na violončelo, ktoré patrí medzi naše obľúbené nástroje. Naše oslovenie prijala MIŠKA ČIBOVÁ. Práve my sme prví, ktorí s ňou robia rozhovor.

Čo bolo pre Teba impulzom, že si sa dala na hudobnú dráhu? Pochádzaš z hudobníckej rodiny?
Nie, nepochádzam z hudobníckej rodiny. Moji rodičia mali bežné, obyčajné zamestnania, ktoré vôbec nesúviseli s umením. Hudbe sa nevenovali ani amatérsky. To, že nás s mojou sestrou prihlásili do umeleckej školy, bolo nevinné rozhodnutie, vraj sme veľmi pekne spievali. Najprv to vyzeralo, že z nás teda budú speváčky, ale keďže chodiť iba na spev bolo málo, zapísali nás aj na nástroje. Sestra sa začala učiť hrať na klavír a ja na violončelo.

Prečo si sa rozhodla práve pre violončelo?
Nebolo to úplne moje rozhodnutie. Mňa priviedli k jednej pani učiteľke, ktorá povedala, že mám celkom dlhé prsty a že by som mohla skúsiť violončelo. Vtedy sme netušili, čo je to za nástroj, ale rodičia prikývli a bolo rozhodnuté. Mala som asi 7 rokov. Takže, výber bol čisto náhodný a keby mi niekto vtedy povedal, že to budem robiť celý život, neuverím. Mala som šťastie, že ma nikto do ničoho nenútil, taktiež som mala dobrú pani učiteľku, ktorá vedela dobre motivovať, takže ma to časom začalo aj celkom baviť. Až natoľko, že som išla na prijímačky na konzervatórium. Až tam som ale prvý krát pocítila, čo je to tvrdá drina a že mať iba talent naozaj nestačí.

Zdroj: archív Musicy Aeterny

Aké boli Tvoje začiatky po ukončení štúdia? Začínala si hneď so starou (barokovou) hudbou, alebo si nastúpila do nejakého orchestra?
Posledný ročník na VŠMU bol pre mňa dosť vyťažujúci a tiež aj prelomový. V tom čase som chodievala hrávať do jedného mládežníckeho orchestra vo Francúzsku, podarilo sa mi urobiť konkurz do Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, pripravovala som sa na záverečné skúšky a k tomu všetkému som sa už začala  zaujímať o starú hudbu. Tá bola pre mňa natoľko fascinujúca, že som veľmi túžila aspoň na chvíľu si to vyskúšať. Nemala som však barokový nástroj. Veľmi mi vtedy pomohol Juraj Kováč, violončelista, ktorý mi na skúšku požičal svoj vlastný nástroj. Veľa ma aj naučil a môžem povedať, že jemu vďačím za svoje začiatky. Časom som si dala zhotoviť už svoj vlastný nástroj, ale stále som hrala aj na modernom. Mnohokrát som nevedela, na čom skôr cvičiť. Pravdou ale je, že vďaka barokovej hudbe som začala ďaleko lepšie počúvať a vnímať hudbu ako takú. Stretla som výborných muzikantov a stala sa súčasťou mnohých krásnych koncertov, ktoré ma vždy presvedčili a posúvali ďalej. Vážim si, že dnes môžem hrať v dvoch profesionálnych telesách, v Musice Aeterne a v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu.

Môžeš nám priblížiť, aký je rozdiel medzi moderným a barokovým violončelom? Je náročné preorientovať sa z jedného na druhé?
Vizuálne sú tie nástroje skoro totožné. Stavba sláčikových nástrojov sa od starých čias po súčasnosť veľmi nezmenila. Rozdiely sú viac-menej v detailoch. Je to napr. dĺžka krku a hmatníka. Staré nástroje majú v porovnaní s modernými kratší hmatník, kratší krk a tým pádom aj menšiu menzúru. Menšia menzúra znamená, že 1. poloha ľavej ruky, ako je zvyknutá pri modernom nástroji, je mierne posunutá. Ďalším rozdielom je iný spôsob sedenia, taktiež iný sláčik, iné struny, iné ladenie. U barokového violončela si väčšinou všetci hneď všimnú, že mu chýba bodec. Violončelo sa začiatkom 17.stor. držalo medzi kolenami. Tento spôsob sedenia bol zaužívaný aj pri viole da gamba, ktorá bola obľúbeným nástrojom už od 16. stor. Prvý bodec sa objavil až okolo roku 1860 vo Francúzsku. Sláčiky tiež prechádzali svojím vývojom. Mali rôzne spôsoby napínania žíní, boli kratšie ako dnešné moderné, viac ohnuté do oblúka a natiahnuté ako luk. Tvar moderného sláčika všetci dobre poznáme. Jeho drevená časť je prehnutá opačne, smerom k žíňam, čím sa dosiahla väčšia pružnosť. A v neposlednom rade je to ešte ladenie a struny, ktoré majú tiež svoje špecifikum. Kedysi sa hralo výhradne iba na črevových strunách. V porovnaní s dnešnými kovovými mali mäkký, jemne zastrený zamatový zvuk. A to je práve to, čo vás pri počúvaní najskôr osloví. Ladenie bolo rôznorodé a ešte k tomu existovalo niekoľko druhov ladení. Komorné ,a’ sa pohybovalo od 415 Hz až po 480 Hz, v závislosti od krajiny a zvyklostí. Moderné ladenie v súčasnosti je už ustálené na približne 440 Hz. A aby som odpovedala ešte na podotázku, či je problém sa preorientovať z jedného nástroja na druhý….technický problém nemám, najdôležitejšie je prepnúť v myslení.

Zdroj: archív Musicy Aeterny

Nelákalo ťa skúsiť hrať aj na violu da gamba?
Gamba je miláčik barokovej hudby. Obdivujem všetkých, ktorí na tom vedia hrať, ja som si doposiaľ netrúfla. Bez seriózneho štúdia si to neviem ani celkom predstaviť. Ale nikdy nehovor nikdy. Možno raz bude šanca to vyskúšať. Uvidíme 🙂

Medzi violončelistami je množstvo veľkých osobností, mnohé z nich navštívili aj Bratislavu. Máš medzi nimi nejaký vzor, alebo si berieš „z každého rožku trošku“?
Vyslovene vzory, podľa ktorých by som sa riadila, nemám. Ja by som to skôr nazvala inšpiráciou osobností, ktoré mi boli, alebo ešte stále sú blízke svojim hudobným prejavom. Takým je napr. z moderných violončelistov Yo-Yo Ma a z barokových Christophe Coin. Neviem však, či niekedy navštívili Bratislavu 🙂

Zdroj: archiv Michaely Čibovej

Hudbu ktorých skladateľov barokovej hudby a hudby neskorších období hráš najradšej? Ktorý je tvoj obľúbený slovenský skladateľ?
Mám veľmi rada obdobie neskorého baroka, hudbu Johanna Sebastiana Bacha, Antonia Vivaldiho, ale najviac asi Georga Philippa Telemanna. Pri ňom mi je sympatické, že sa vo svojej  tvorbe nechal ovplyvňovať ľudovou hudbou, ktorú vedel fantasticky zakomponovať do svojich skladieb. Na tú dobu bol pre mňa nadčasový. Veľmi rada si ale zahrám aj scénickú, filmovú hudbu, čo je hudba súčasnosti. Mám rada jazz, aj folk, páči sa mi, keď sa spájajú hudobné žánre, napr. ľudová hudba s filmovou. V tomto je pre mňa absolútne jedinečný slovenský skladateľ Svetozár Stračina.

Si jednou z tých, čo prispeli aj finančne na obnovu Domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici. Stihla si ešte legendárne muzicírovanie u Hansiho aj osobne, alebo ho už poznáš iba z rozprávania?
Muzicírovanie som už nestihla, viac-menej o tom už len počúvam od iných. Musela to byť ale zábava, pretože tí, ktorí to zažili, na to s úsmevom spomínajú dodnes. V Hansiho dome som však bola, ešte za jeho života. Pamätám si krásnu zelenú záhradu, veľký guľatý stôl v izbe a príjemnú starožitnú atmosféru. Som veľmi rada, že v tomto dome nezastal čas a že sa našli ľudia, ktorí bojujú za dobrú vec. Držím palce všetkým, ktorí sa o ten dom starajú, snažia sa ho znovu vrátiť do života, organizujú brigády, pracujú tam a zháňajú financie na obnovu. Verím, že raz sa tam znovu vráti to povestné muzicírovanie a začne sa písať nová história.

Rozhovor pripravili Zuzana a Dušan Godárovci

Bratislava
Tourist Board

Táto stránka používa súbory cookies. Pokračovaním prehliadania tejto stránky vyjadrujete súhlas s ich využívaním. Zásady ochrany osobných údajov

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close